Ako je regulované používanie AI terapeutmi? 1. časť: Austrália - kompetencia ako nová profesijná povinnosť
Toto je prvý príspevok zo série, ktorá skúma, ako rôzne krajiny regulujú prítomnosť AI v praxi psychoterapie. Začíname Austráliou - jednou z krajín, ktoré k téme pristúpili komplexne a dôležité je, že sa nesústredili predovšetkým na ochranu údajov. Údaje stoja v pozadí. V popredí je iná otázka: čo potrebuje terapeut pochopiť, aby sa AI stala skutočnou podporou v jeho práci, a nie rizikom?
AI bola zapísaná do digitálnej kompetencie, ktorá zase prestupuje niekoľko základných oblastí klinickej praxe, vrátane etickej praxe, diagnostického hodnotenia, intervencií a komunikácie.
Čo to v praxi znamená? Že digitálna kompetencia nie je dodatočná zručnosť popri klinickej práci, ale jej súčasť. Prístup je blízky tomu, ako terapeut uvažuje o ostatných prvkoch svojej klinickej výbavy. Každý nový nástroj - dotazník, technika, model konceptualizácie prípadu - si vyžaduje pochopenie toho, kde má zmysel, aké sú jeho obmedzenia, ako mení proces. AI zapadá do rovnakej logiky. Môže byť cennou podporou v klinickej práci za predpokladu, že je vedome zvolená a integrovaná do výbavy s ohľadom na to, ako súvisí so všetkým ostatným.
Čo konkrétne musí terapeut pochopiť?
Za všeobecnou požiadavkou využívať digitálnu technológiu zákonným, etickým a profesionálnym spôsobom stojí niekoľko konkrétnych dimenzií.
Prvou je pochopenie toho, ako nástroj funguje - na akom základe vzniká výsledok, aké sú jeho obmedzenia, kedy je menej spoľahlivý. Druhou je oboznámenie sa s právnymi a etickými rámcami - GDPR, profesijné právo, kódex správania. Ak terapeut používa nástroj AI, ktorý spracúva údaje pacienta, oplatí sa vedieť, kde sa tieto údaje spracúvajú a ako je rozdelená zodpovednosť. Treťou, a najjemnejšou, je reflexia vplyvu AI na klinický proces. A štvrtou: uvedomenie si vlastnej úlohy. Austrálske usmernenia to hovoria jasne: klinická zodpovednosť zostáva na terapeutovi.
Spoluvytváranie vedomostí: PACFA a nový model profesijného rozvoja
Austrálske odporúčania sa netýkajú len školení - školenia sú predvídateľným rozšírením toho, čo terapeut aj tak robí prostredníctvom priebežného profesijného rozvoja (Continuing Professional Development). Dôležitejšie je, ako sa chápe samotná úloha terapeuta vo vzťahu k rozvíjajúcej sa technológii.
PACFA (Psychotherapy and Counselling Federation of Australia) vo svojich usmerneniach opisuje toto prostredníctvom dvoch súvisiacich dimenzií. Prvá je známa: praktici majú udržiavať svoje znalosti o pokroku v AI a jej etických dôsledkoch aktuálne - prostredníctvom školení, čítania, formálneho CPD. Toto je klasický prístup.
Druhá dimenzia je menej zrejmá a podstatne pútavejšia. PACFA povzbudzuje terapeutov, aby sa podieľali na hodnotení účinnosti a bezpečnosti nástrojov AI - vo vlastnej praxi aj vo formálnych výskumných projektoch.
Čo to mení? Mení to postavenie terapeuta vo vzťahu k technológii. Už nie je len jej príjemcom alebo používateľom. Stáva sa spoluúčastníkom procesu, v ktorom sa technológia posudzuje, opravuje a rozvíja. Vedomosti o tom, čo v klinickej praxi funguje a čo nie, nevznikajú výlučne na strane technologických spoločností alebo akademickej obce. Vznikajú v stretnutí nástroja s praxou.
Terapeut nie je pasívnym spotrebiteľom metód; je kritickým svedkom a často aj ich spoluautorom. PACFA rozširuje túto logiku aj do oblasti AI - ako prirodzené rozšírenie profesijnej role.
Akú úlohu môže AI zohrávať a akú nie
Toto je azda najpraktickejší bod v austrálskych usmerneniach. Usmernenia nehovoria všeobecne, že AI je podporný nástroj. Hovoria konkrétne, kde má AI svoje miesto a kde nie.
Miesto AI je všade tam, kde podporuje prácu terapeuta bez toho, aby ju nahrádzala. Ide predovšetkým o oblasť organizácie a kontinuity: štruktúrované poznámky, dokumentácia, udržiavanie kontextu medzi sedeniami, dostupnosť pracovných hypotéz vo chvíli, keď ich terapeut potrebuje. AI môže tiež pomôcť pri príprave klinických hodnotení a správ a pri analýze údajov - vždy pod podmienkou, že terapeut si zachováva plnú kontrolu nad interpretáciou a rozhodovaním. Sú to úlohy, ktoré skutočne odľahčujú kognitívnu a organizačnú záťaž, no nezasahujú do toho, čo stojí v srdci klinickej práce.
Tam, kde AI nemá miesto, je hranica rovnako jasná. AI nenahrádza klinický úsudok, nemôže byť pacientovi predstavená ako terapeut, nerobí terapeutické rozhodnutia a nefunguje mimo ľudského dohľadu.
Hranica medzi AI a terapeutom je do austrálskych usmernení zabudovaná štrukturálne - a rovnako by mala byť zabudovaná do nástroja, ktorý si terapeut vyberie pre svoju prácu. Nie ako komunikačná vrstva, ktorú možno pridať alebo odstrániť, ale ako spôsob, akým aplikácia funguje. AI navrhuje štruktúru. Terapeut rozhoduje.
Čo to znamená pre klinickú prácu
Austrálske odporúčania hovoria niečo dôležité, potichu: kompetencia v AI nie je „doplnok” k profesijnému repertoáru. Je súčasťou zodpovednej praxe v roku 2026 a neskôr. Terapeut, ktorý nepozná obmedzenia nástroja, ktorý používa, ani jeho vplyv na klinický proces, nespĺňa profesijný štandard.
Neznamená to, že každý terapeut musí AI používať. Znamená to, že každý terapeut by mal pochopiť, čo AI je, kde má zmysel a kde nie - aj preto, aby sa mohol vedome rozhodnúť ju nepoužívať. A ten, kto nástroju rozumie, získava z neho skutočnú podporu - podporu, ktorá nekonkuruje jeho klinickému úsudku, ale oslobodzuje ho od časti neviditeľnej práce.
Therapy Support bol navrhnutý s rovnakým prístupom na mysli, s hranicou medzi AI a terapeutom zabudovanou priamo do spôsobu fungovania aplikácie. AI navrhuje štruktúru, terapeut rozhoduje. Naša webová stránka obsahuje sekciu Materiály, kde zhromažďujeme obsah podporujúci získavanie vedomostí o AI v terapeutickej práci - presne v duchu toho, čo austrálske odporúčania povzbudzujú. A terapeuti, ktorí chcú ísť hlbšie a spoluvytvárať rozvoj nástroja, sa môžu pripojiť k programu beta testerov.
V ďalších dieloch série sa pozrieme na to, ako rovnaká téma nadobúda podobu v iných krajinách: v USA, Kanade, na Novom Zélande, v Nemecku a Spojenom kráľovstve. A následne na to, kde usmernenia ešte neexistujú - a čo to znamená pre terapeutov, ktorí chcú praktizovať zodpovedne skôr, než ich profesijná organizácia sformuluje vlastné stanovisko.